Tretia vojvodinská konvencia

Zotrvávajúc dôsledne na stanoviskách a snahách Prvej a Druhej vojvodinskej konvencie, zahrnutých v dokumentoch Subotická iniciatíva (Subotica, február 2005) a Vojvodinská ústavná iniciatíva (Nový Sad, júl 2006), ktoré sú hrubo ignorované už samotným antidemokratickým spôsobom schválenia platnej oktrojovanej republikovej Ústavy;   Rozhodní v solidárnej odhodlanosti poukázať na nutnosť ozajstných hlbokých a komplexných zmien aktuálnej ústavno-právnej […]

Zotrvávajúc dôsledne na stanoviskách a snahách Prvej a Druhej vojvodinskej konvencie, zahrnutých v dokumentoch Subotická iniciatíva (Subotica, február 2005) a Vojvodinská ústavná iniciatíva (Nový Sad, júl 2006), ktoré sú hrubo ignorované už samotným antidemokratickým spôsobom schválenia platnej oktrojovanej republikovej Ústavy;

 

Rozhodní v solidárnej odhodlanosti poukázať na nutnosť ozajstných hlbokých a komplexných zmien aktuálnej ústavno-právnej sústavy Republiky Srbsko na trvalých základoch a v súlade s historickým postavením, v akom sa štát Srbsko a AP Vojvodina ocitli po rozpade „druhej Juhoslávie“ a zániku federatívnych štátov SRJ a SCG, respektíve – za účelom poukázať aj na nevyhnutnosť nového samokonštituovania historických konštitutívnych entít Srbska a Vojvodiny* do spoločného, zloženého a medzinárodne uznávaného štátu – Republiky Srbsko, ktorej integrálnymi a ústavne rovnoprávnymi časťami sa stanú;

 

S úmyslom poukázať na najúčinnejšie cesty a metódy uskutočňovania týchto svojich strategicky významných cieľov, stanovísk a politických úloh vyplývajúcich z uvedených snáh,

 

Účastníci Tretej vojvodinskej konvencie schvaľujú nasledujúcu

 

R E Z O L Ú C I U
I

Vojvodina na ústavnom referende roku 2006 povedala rozhodné NIE platnej Ústave Republiky Srbsko – tak pre spôsob jej vynášania, ako aj pre jej obsah, najmä pre postavenie Vojvodiny v Republike Srbsko. Táto Ústava nedáva žiadne záruky vojvodinskej autonómii, ale ju ponecháva zákonom, ktoré jednoduchou väčšinou schvaľuje Zhromaždenie Srbska podľa daného pomeru síl. Zamietnutím takej Ústavy Vojvodina plebiscitárne potvrdila stanoviská Prvej a Druhej vojvodinskej konvencie a politické stanoviská a zasadzovanie autonomistických politických síl v posledných dvoch desaťročiach. A také svoje orientácie potvrdila aj výraznou väčšinovou podporou proeurópskej politickej opcii, tak v januárových voľbách na prezidenta republiky, ako aj v májových voľbách do republikového a zhromaždenia APV a do lokálnych orgánov moci.

 

Takým výrazným väčšinovým vyjadrovaním sa občania Vojvodiny podstatne prispeli k tomu, že v Republike Srbsko vcelku presvedčivé rozhodujúce politické víťazstvo dosiahli sily sľubujúce, že urýchlia integráciu našej krajiny do európskych pohybov a jej emancipáciu od miloševićovského politického dedičstva; teda – tie politické sily, od ktorých Vojvodina očakáva hlboké demokratické reformy a schválenie novej Ústavy, včítane podstatnej zmeny ústavného postavenia pokrajiny.

 

Tieto a takéto vyjadrovanie občanov a národov Vojvodiny a zvlášť ich NIE nanútenej Ústave má omnoho širší politicko-historický význam než len zamietnutie jednej oktrojovanej ústavy.

 

Tretia vojvodinská konvencia tento širší politicko-historický význam tlmočí nasledovne:

 

Vojvodina nechce

 

– monopol politických strán v stvárňovaní konštitutívnych aktov a vynášaní osudovo významných rozhodnutí, pretože to je právo všetkých občanov, a nielen politických strán a ich vedení;

 

– centralistické a unitaristické zriadenie štátu, ani uniformné inštitucionálne riešenia pre rozdielne a v značnej miere špecifické prostredia a subjekty;

 

– partitokratickú vládu nad celkovou spoločenskou štruktúrou, ani domináciu spolčených straníckych aristrokracií v spoločenských dianiach a na verejnej scéne;

 

– utváranie republikovej vlády s jednostraníckymi ministerstvami a rovnako jednostraníckym gazdovaním najbohatšími verejnými podnikmi s cieľom rozdelenia koristi, na všetkých úrovniach moci, čo je systémovým predpokladom a zdrojom všade prítomnej korupcie;

 

– domináciu výkonnej moci nad zákonodarnou a súdnou;

 

– neorganizovaný a korumpovaný štát, a organizovaný zločin;

 

– reinkarnáciu klerikalizmu a rojalizmu;

 

– obnovenie líderského autoritarizmu, postvolebný triumfalizmus a svojvoľné redukovanie jasnej volebnej podpory občanov Vojvodiny európskym a provojvodinskym opciám na podporu jednotlivým politickým stranám a ich predákom;

 

– ústavné obmedzovanie pracovných, syndikátnych a sociálnych práv a indiferentnosť moci voči ich porušovaniu;

 

– bezškrupulóznu manipuláciu s verejnosťou finančným vydieračstvom, kádrovými machináciami a skrývaním a upravovaním údajov všeobecného významu;

 

– predlžovanie dvadsaťročnej politiky ničenia, drastickej lúpeže a predaja pod cenu vojvodinských zdrojov, majetku a kapitálu;

 

– rapídne zaostávanie Vojvodiny v rozvoji, ktoré škrtá každú perspektívu, predovšetkým mladým ľuďom v nej, ale aj jej celkovému rozvoju, a to výsledkom centralistického zriadenia systému a zlého spravovania hospodárstva a štátu;

 

– žobranie pokrajinskej administrácie pred výkonnými orgánmi republiky a nápadné a potupné veličanie toho, čo sa jej udelí.

 

VOJVODINA CHCE

 

– podstatne inakšie ústavno-právne zriadenie Republiky Srbsko a schválenie úplne novej Ústavy, ktorou sa ukončí politický systém vyplývajúci z Memoranda SANU a ktorou Republika Srbsko ako zložený štát bude ústavne zriadená v súlade s výdobytkami modernej politickej teórie a modernej európskej praxe. To predpokladá nový historický dohovor rovnoprávnych historických a konštitutívnych entít Srbska a Vojvodiny o ich samokonštituovaní a združovaní do Republiky Srbsko ako spoločného uceleného, zloženého a suverénneho európskeho štátu;

 

– Republiku Srbsko ako demokratický, občiansky, sekulárny a decentralizovaný štát, ako spoločnú republiku ústavne zriadenú v súlade s prírodnou a historickou zložitosťou jej bytia, čo predpokladá jej regionalizáciu a silnú lokálnu samosprávu a dodržiavanie princípu subsidiarity pri organizovaní moci;

 

– ústavné potvrdenie pôvodnej politickej subjektivity a regionálnej identity Vojvodiny a neodcudziteľného a nepominuteľného suverénneho získaného práva rovnoprávnych národov a občanov, ktorí v nej žijú, samostatne rozhodovať o vlastnom osude;

 

– právo Vojvodiny, v súlade s novými princípmi ústavno-právnej sústavy Republiky Srbsko, samostatne vynášať vlastný konštitutívny akt zabezpečujúci rovnoprávnosť národnostných spoločenstiev a všetkých občanov pri konštituovaní plnej autonómie pokrajiny; zriaďovať a uskutočňovať zákonodarnú, výkonnú a súdnu moc; spravovať svoje prírodné a svoje prácou utvorené zdroje, ako aj pôvodné príjmy a vlastný majetok;

 

– právo Vojvodiny na základe plnej rovnoprávnosti so Srbskom ako konštitutívnou entitou a na základe nesporných historických, politických a ekonomických zvláštností a argumentov určiť trvalé základy konštituovania a budúceho zriadenia spoločného zloženého štátu a prebrať svoju časť zodpovednosti za jeho fungovanie a rozvoj, za silnenie jeho územnej integrity, jeho trvalej vnútornej stability a medzinárodnej bezpečnosti, dobrého mena a subjektivity;

 

– právo a povinnosť Vojvodiny svojími aktmi zabezpečiť plnú rovnoprávnosť menšinových národov a garantovať im všetky formy menšinovej autonómie, ktorými sa ona optimálne dosahuje v rámcoch konštitutívnym aktom definovanej autonómie Vojvodiny;

 

– spoločné určovanie stratégie dlhodobého ekonomického, politického, regionálneho a celkového spoločenského rozvoja spoločného štátu Srbska; – vrátenie majetku, ktorý je Zákonom z roku 1996 odňatý AP Vojvodine a lokálnym samosprávam;

 

– vrátenie získaných a uznávanie moderných pracovných a syndikátnych práv a vyvinutej sociálnej funkcie štátu;

 

– právo Vojvodiny dať svoj plný príspevok repatriácii a zodpovedať za politiku integrácie utečencov a vyhnancov, ktorí sa masove usadili rovno na týchto priestoroch;

 

– urýchlený postup plného zapájania Republiky Srbsko do Európskej únie a iných európskych integrácií a do medzinárodného spoločenstva vcelku;

 

– mier, stabilitu a riešenie dohovorom všetkých problémov, s ktorými štát Srbsko dnes zápasí.

 

II

 

Tretia vojvodinská konvencia mieni, že sa stanoviská z tejto Rezolúcie môžu uskutočniť:

 

1. Podporou voličov vojvodinským autonomisticky orientovaným stranám, ako aj iným stranám, ktoré Vojvodine uznávajú právo na plnú ústavnú autonómiu, na nasledujúcich pokrajinských
voľbách za účelom získania presvedčivej väčšiny v pokrajinskom zhromaždení. Také zhromaždenie by mohlo svojími rozhodnutiami žiadať a svojím rozhodným angažovaním aj dosiahnuť uznávanie politickej subjektivity Vojvodiny ako podstatného východiska pre samostatné vynesenie konštitutívneho aktu Vojvodiny a novej Ústavy Republiky Srbsko;

 

2. Tretia vojvodinská konvencia očakáva, že predovšetkým tie politické strany, ktoré ju zvolali, ale aj všetky ostatné strany európskej demokratickej orientácie vo Vojvodine a Srbsku, s logistickou podporou mimovládnych organizácií rovnakej proveniencie, zabezpečia plnú akčnú súčinnosť s cieľom, aby na lokálnych, pokrajinských a republikových voľbách zabezpečili vo Vojvodine a v krajine vcelku prevahu síl, ktoré dokážu uskutočniť hlboké ústavné a spoločenské reformy, respektíve ciele definované v Rezolúcii Tretej vojvodinskej konvencie;

 

3. Tretia vojvodinská konvencia v súlade s uvedenými orientáciami rozhodne podporuje čoraz silnejšie iniciatívy v Srbsku a Vojvodine, aby vzmáhajúce sa politické sily, ktoré sa verejne vyjadrovali proti spôsobu, akým bola vynesená platná Ústava a proti jej obsahu, spoločne – vo forme ústavodarného hnutia – podnietili akciu na animovanie verejnosti, lobovanie a nátlak na vypísanie volieb do Ústavodarného zhromaždenia a vynesenie novej Ústavy;

 

4. Účastníci Tretej vojvodinskej konvencie, ktorí predstavujú väčšinovú časť vojvodinského volebného telesa, ktoré dalo podstatný príspevok víťazstvu Borisa Tadića a strán európskej orientácie na posledných prezidentských, parlamentných, pokrajinských a lokálnych voľbách, očakávajú, že prezident republiky Srbsko zodpovedne splní svoje predvolebné sľuby a zváži snahy, odkazy a požiadavky Druhej a Tretej vojvodinskej konvencie; respektíve, že čím skorej podá iniciatívu k zmene ústavy a dosiahnutiu nového historického dohovoru, na základe ktorého Republika Srbsko bude ústavne trvale zriadená na mieru svojho zloženého bytia a moderných európskych štandardov;

 

5. Tretia vojvodinská konvencia hodnotí, že by bolo účelné Rozhodnutím Zhromaždenia APV zabezpečiť omnoho vyšší stupeň bezprostrednej zodpovednosti poslancov voči voličom, a nielen voči politickej strane, ktorá ich kandidovala;

 

6. Tretia vojvodinská konvencia očakáva plnú podporu európskych vlád, inštitúcií a demokratických medzinárodných organizácií svojím požiadavkám a orientáciám, pretože tieto napomáhajú uskutočňovanie stanovísk Londýnskej konferencie, Rady Európy, ako aj Badinterovej a benátskej komisie. Aktívnu podporu a pomoc medzinárodného spoločenstva Tretia vojvodinská konvencia bude považovať za príspevok dlhodobej stabilizácii v regióne a preto za vítanú;

 

7. Účastníci Tretej vojvodinskej konvencie vyjadrujú pevnú odhodlanosť zotrvať vo svojích snahách až po ich demokratické schválenie a plné uskutočnenie. Z toho dôvodu nakladajú a oprávňujú doterajší Iniciatívny výbor zvolávateľov zorganizovať najúčinnejšie formy koordinácie a súčinnosti s cieľom politickej a medzinárodnej promócie stanovísk a zasadzovaní záverečného dokumentu Konvencie a nadviazať spoluprácu so všetkými politickými silami a inštitúciami v krajine a v najbližšom okolí, tiež s tými v medzinárodnom spoločenstve, ktoré by mohli urýchliť ich uskutočňovanie.

 

Nový Sad, 20. decembra 2008